na Blog.cz

Mestská hromadná doprava. Myslím, že môj názor sa bude líšiť od ostatných. Často MHD-čkou necestujem, ale ak áno, tak som vcelku spokojná, pretože si nemusím pýtať lístok. Jednoducho tam pridržím kartu.

Raz keď som bola "nútená" využiť tento druh prepravy, vystihla som zrovna okamih, keď to bola fakt hromadná preprava (rozumej, bolo tam ľudí akoby ich sama búrka nasekala). Naneštastie som sa viezla na druhý koniec Lučenca (ešteže je taký malý). Tak som sa teda napratala do busu aj so všetkými haraburdami (taška školská, taška nákupná :D). Vstupovala som medzi prvými, tak ešte nestálo tak veľa ľudí, ale jedno miesto bolo voľné (aj sa mi to zdalo čudné). Podišla som blišžie a zistila som, že tam sedí taký počernejší (prepáčte za mierny rasizmus, ale bol to nenormálne otrhaný chlap z ktoého to páchlo všeličím. Ani nechcem vedieť, čo to bolo). Nechcela som si tam sadnúť, ale v tom momente ma premohla taká únava (okrem iného bolo asi tridsať stupňov a vtedy chodili ešte tie staré karosy, takže klimatizácia utekaj), tak som si k nemu položila tašky. Ako som tam stála, autobus sa začal plniť. Keď sme vyrazili, stála som tam totálne poprekrúcaná medzi tými všetkými telami. Jadnou rukou som sa držala sedadla a druhou som chytala tašky. Vtom sa mi niekto pozdraví. Podľa hlasu som ho nevedela identifikovať a tak som sa obzerala. Zrazu som zbadala svoju soplužiačku, ktorej som musela povedať niečo súrne. Za hlasitého nadávania som sa k nej predierala. Na tašky som úplne zabudla. Rozkecali sme sa, vystúpili sme. Keď bud vyštartoval, trklo mi a rozbehla som sa za ním, že tam mám tašky. Zastavil. Vovtedy už prázdnom autobuse nič nebolo. Iba keď som vyzrela z okna vydela som, toho rómka ako si veselo uteká aj s mojimi vecami. Od vtedy MHD-čkou necestujem.

Viem, že to nie je veľmi pútavá príhoda, ale od vtedy som dosť rasistická, pretože do toho dňa som našich rómských spoluobčanov veľmi neodcudzovala.

Túto otázku si kladiem dosť často. Väčšinou však v prevedení "Prečo som nemohla radšej...?" Častokrát robím veci, ktoré neskôr ľutujem a na rad príde práve táto otázka. Ale život ma už naučil, že všetko je ako má byť, aj keď nie presne podľa mojich predstáv. Vždy, keď si položím túto otázku, nájdem aspoň tri spôsoby, keby sa všetko skončilo tak ako to je.

Otázka: Čo by sa stalo keby som nenapísala tento článok?
Odpoveď: Nič, lebo som si istá, že nikoho nezaujme :D

Dada, láska moja jediná,

Ja ťa mám rada, aj keď si príliš náhodná.

Hansík- sochár a grafik v jednom,

Prepláva celým celučičkým svetom.

Ľudkovia sú to pekní, náhodní,

tým si možete byť istí.

Dadaisti

Kto je nevinný? Ten čo nikdy nespáchal zločin? Alebo ten, kto niečo urobil neúmyselne? Alebo sú to len malé deti, ktoré nič nevedia o svete? Neviem. Ale mne sa pod pojmom nevinnosť v mysli zjaví anjel. Plne si uvedomujem, že ja "nevinná" nie som, pretože som spáchala niekoľko zločinov, aj keď nie kriminálných (dúfam). Čo ešte? Asi toľko, že úprimne prajem, aby na tomto svete bolo čo najviac "nevinných".

Tak sme sa teda presťahovali. Presnejšie povedané, zobrali sme si veci (rodičia alkohol, súrodenci cigarety a nejaké drogy a ja učebnice a pár našetrených euro, čo sa mi sem-tam podoarilo nájsť na zemi). Náš nový "domov" sa nachádzal asi kilometer od Dunaja. Aspoň som sa mohla umývať. To ma celkom tešilo, ale keď sme ta prišli všetkým preplo. Ďuro (najstarší brat) sa rozhodol, že si ide hľadať ženu a odišiel. Otec zmizol bez jediného slova a mama si dala "panáka".

Utiahla som sa do kúta a zaspala som. Na druhý deň som sa chcela zapísať do školy, ale z troch škôl, ktoré som našla ma bola ochotná prijať iba jedna. Napriek tomu že som si z jedného butiku "požičala" čisté veci a bola som ako tak upravená všetci tam akosi po mne zazerali. Na nepriateľské pohľady som bola zvyknutá, ale toto bolo iné. Neboli to značkovo oblečení ľudia ako moji predchádzajúci spolužiaci. Títo akoby viac obľubovali "čínske". Nepozerali na mňa s oprvhnutím, iba dávali najavo že ma nepoznajú.

Od mamy som vynútila podpis (dostala mierny hysák, ale nepokon mi tam niečo naškrabala) a na druhý deň som nastúpila. Páčilo sa mi. A nebolo to tým, že som mala pokoj od rodičov a súrodencov...

Jedného krásneho dňa moja milovaná mamička s dvomi promile alkoholu v krvi vyhlásila: "V kontajneroch už nič nie je. Sťahujeme sa." Ťažko som si povzdychla a začala som baliť jediné, čo som mala: školské potreby a pár roztrhaných vecí.

Iróniou života bolo (toho môjho, aj keď ťažko sa to dalo nazvať životom), že som plakala, keď som v škole dostala zlú známku, (a to som bola zo všetkých 12 súrodencov jediná, ktorá chodila do školy) a pritom som...nemala adresu. Každú chvíľu som chodila do inej školy. Ak som navštevovať školu chcela, musela som sa o to starať sama. Keď sme sa stále sťahovali bolo to dosť ťažké a nikedy ma na onú školu ani neprijali. Nikto ma nemal rád, lebo som nemala poriadne oblečenie. Moja mama mala, ale ja som nechcela kradnúť. Ukradla som si len dve perá a zošity. To, čo som potrebovala do školy som nosila v rukách a roztrhaných sieťkach.

Nechcem sa chváliť,ale mala som rozum, lepší ako ktorýkoľvek z mojich neustále sa meniacich spolužiakov. Mohla by som chodiť aj na gymnázium. Nato som však nemala výzor. Ešte nikdy som nemala strechu nad hlavou ani milujúcu rodinu. Len 11 totálne sprostých súrodencov, večne ožratých rodičov a nechápavých spolužiakov. A kamarátov...No...Tých som nemala.

Tvár som mala už celú červenú. Napriek tomu mnou otriasla ďalšia vlna vzlykov. Cítila som sa úplne na nič. V tej chvíli som si sľúbila, že už nikdy nebudem mať žiadne domáce zvieratko. Vlastne, zaprisahávala som sa, že už nikdy nevyjdem z izby. Každému som iba škodila. Mojím rodíčom sa nepáčili moje známky, napriek skutočnosti, že som ich mala fakt dobré. Jendotky, dvojky a pár troják. K tomu všetkému som ešte chodila na gympel. Kamarátom som dosť klamala, i keď o tom nevedeli. Musela som hrať na viac strán, chápete.
No a teraz mi zdochlo morča. Trápilo ma to. Nie pre to, čo sa vlastne stalo, ako kadého rozumného človeka. Mňa trápilo, že som sa oň nestarala. To bola pravda, pretože som ho mala mesiac. Bol to taký zvrátený kolotoč pocitov až mi bolo zo seba samej abnormálne zle.